Tak, ako si iní plánujú dovolenky podľa kvality golfových ihrísk alebo teploty mora, ja svoje dovolenkové destinácie volím aj podľa kulinárskych inšpirácií a gastronomických vychytávok, ktoré sa s daným miestom spájajú.
Vidličku som tak v posledných rokoch zapichol na toľkých miestach na mape, až som si povedal, že je načase podeliť sa o moje zážitky s ďalšími milovníkmi jedla a cestovania. Od najlepšej reštaurácie na svete až po kebab stánok v Istanbule, od michelinských hviezd až po misku tých najlepších špagiet v talianskom raji surferov – o to všetko sa chcem s vami podeliť.
Koniec-koncov, všetci sme zažili moment, keď vám dovolenku pokazila naozaj zlá reštaurácia. Jedlo je jednoducho dôležitá súčasť života, či už doma alebo na cestách. K dobrému životu patrí dobré jedlo, a hlavne zdravé, poctivé, naozajstné jedlo, pripravené z čerstvých a sezónnych surovín. A práve o takej gastronómii budem na svojom blogu písať.
Na začiatok som si vybral Istanbul. Asi nie som sám, kto úplne presne nevie, teda nevedel, čo od tohto mesta očakávať. Istú mieru predsudkov zabili hneď v zárodku miestni tureckí fajnšmekri, ktorí nám v reštaurácii neďaleko Spice Bazaar naservírovali taký kebab, že som bol v tej chvíli ochotný zahlasovať za okamžité pričlenenie Turecka k EÚ. Áno, viem, kebab má u nás mierne dehonestujúci imidž, ale ja hovorím o kebabe, aký nepoznáme. Krásne naservírovaný, s delikátnym pomerom jahňacieho a hovädzieho mäska, kebab od výmyslu sveta, v štýlovej reštaurácii s úžasnou atmosférou. Jedli ste už kebab s pistáciami? K tomu pohárik dobrého páleného raki (mimochodom je úplne normálne, že vám ho tam zmiešajú s vodou) a na Istanbul už viac nedám dopustiť. V tomto meste som objavil stret dvoch kontinentov, mix dvoch kultúr, a to aj na tanieri. Absolvoval som všetko – od chutného čerstvého "balik ekmek" ( doslova ryba v chlebe) za 5 tureckých lír v stánku v prístave, až po high-endové kluby, kam vás nepustia, ak nie ste dostatočne trendy oblečený. Istanbul je jednoducho gastronomická metropola. Len reštaurácií s ašpiráciou na hviezdičku od Michelina je tam niekoľko.
Viete, čo majú všetci Turci spoločné, bez ohľadu na to, či chodia na voze alebo na Masserati? Všetci do jedného, bez ohľadu na vek, pohlavie a peňaženku, všetci pijú čierny sladený čaj. Nápoj všetkých generácií a príjmových skupín. U nás musíme babu pozvať na drahý šampus, pohár dobrého Chianti alebo aspoň na pivo v štýlovej pivárni, v Turecku sa balí na čaj. Na turkishtea.
Jedna vec, ktorú som ako podnikateľ v gastronómii Turkom závidel, je ich kultúra jedenia vonku. Mladí, starí, bohatí, chudobní – tí všetci majú zaužívané chodiť jesť do ulíc, bez ohľadu na to, či idú na trojchodovú gourmet večeru, alebo na kebab pod mostom. A v uliciach to teda žije. Všade množstvo ľudí, príjemný hurhaj, skvelá atmosféra, kopec dobrého jedla, každý si v 15-miliónovom Istanbule nájde to svoje. Kto by varil doma.
Na objavovaní sveta cez jedlo ma baví veľa vecí. Skúšať, vychutnávať, objavovať, a hlavne – inšpirovať sa. Z každej takejto cesty si prinesiem pár nápadov a po každej dovolenke by som najradšej zorganizoval lukulské hody. Takto som naposledy „importoval“ do jednej z našich reštaurácií mezze, inšpirované tradičným podávaním predjediel na malých tanierikoch. Vybral som hummus, tabouleh, baklažánovú pastu, k tomu čerstvá voňavá pita a pohárik kvalitných olív. S našim executive chefom Mišom Pažákom sme len pozerali, ako sa po blízkovýchodnej špecialitke len tak zaprášilo. A presne toto ma baví. Dávať ľuďom zážitok.
